Späť

ČO POUŽÍVA JÁN VOLKO NA RÝCHLU REGENERÁCIU? PREČÍTAJTE SI ROZHOVOR S JEHO TRÉNERKOU.

Pridané: 2.2.2018 14:40:15 Počet zobrazení: 466

02 Február 2018

ČO POUŽÍVA JÁN VOLKO NA RÝCHLU REGENERÁCIU? PREČÍTAJTE SI ROZHOVOR S JEHO TRÉNERKOU.

NAĎA BENDOVÁ: Z LETUŠKY TRÉNERKOU NAJLEPŠIEHO ŠPORTOVCA ROKU 2017!
Od: Jana Vančová 24.1.2018

Niekedy sa naše životné cesty vyvíjajú úplne odlišne od našich predstáv a niekedy sa stane, že skôr než dosiahneme to, po čom túžime, kľukaté cestičky osudu nás privedú k vytúženému cieľu ináč, ako sme mali naplánované. No a občas sa stáva, že dosiahneme dokonca viac, ako sme si vôbec trúfali želať. A presne taký je aj príbeh sympatickej a cieľavedomej blondínky, Nadi Bendovej, ktorá je trénerkou nášho vynikajúceho šprintéra Jána Volka, nositeľa titulu Najlepší športovec roku 2017. Ako sa z atraktívnej letušky stane trénerka mega úspešného vrcholového športovca a ako sa to všetko dá zvládnuť?

Volko Bendová

 

Ste trénerkou nášho znamenitého šprintéra Jána Volka – nie každý, kto dnes obdivuje jeho úžasné výsledky vie, že v čase, keď väčšina šprintérov začína atletickú kariéru, Ján Volko ešte hrával futbal a určite sníval o futbalovej kariére. Ako ste ho vlastne objavili a ako sa začala vaša spolupráca?

Janka som spoznala v detskom športovom klube Kryha Bratislava, kde chodili moje deti a kde ja dodnes pracujem. Tréningová skupina trénerky Andrejky Bérešovej v bratislavskom klube KĽŠ Kryha sa rozrástla natoľko, že ju musela rozdeliť. Ako bývalá maratónkyňa si nechala deti s vytrvalostnými predpokladmi a tie, čo boli rýchle a dobre skákali, sa dostali ku mne. Takto sa v septembri 2013 dostal ku mne aj Janko. Mal vtedy necelých sedemnásť rokov. Začiatok našej spolupráce sa nezačal najšťastnejšie. Skákal s chalanmi saltá a poranil si meniskus. To bolo naše najťažšie spoločné obdobie, mali sme s ním a jeho rodičmi rozhovor o budúcnosti. V novembri ho operovali, no a vo februári 2014 znova. Postupne sme sa rozbiehali a naplno začal trénovať až v apríli. Napriek tomu dokázal vybojovať medailu na Majstrovstvá Slovenska juniorov a vrátiť sa na časy spred zranenia. To nás s manželom utvrdilo v tom, že je v ňom talent, odhodlanie a schopnosti, či už fyzické, alebo mentálne na to, aby sa s ním oplatilo pracovať. Investovali sme do jeho prípravy finančné prostriedky, absolvoval sústredenia a prípravu, na akú sme boli my predtým zvyknutí. (Manžel Andrej Benda je mnohonásobný majster Slovenska v skoku do diaľky, šprintoch aj prekážkových behoch). Hneď v prvej sezóne sa dostavili výsledky a tak sme postupovali ďalej až dodnes. Postupne prichádzali s výsledkami aj financie, podporoval nás Slovenský atletický zväz aj národné športové centrum. Dnes už vďaka partnerom dokážeme pokryť nielen Jankovu prípravu, ale aj moju účasť na nej. Bohužiaľ sa to v našom športe udeje až potom, čo športovec dosiahne úspech. Na ceste za úspechom je športovec odkázaný na rodičov a súkromný sektor. Dnes už môžeme v pokoji plánovať prípravu, bez obáv o to, či ju budeme schopní zaplatiť. Sústredenia sú v tréningovom procese veľmi dôležité. Dokonca moju účasť na nich už neplatí môj manžel. Máme tretry, tenisky, oblečenie, doplnky výživy od sponzorov. Na preteky sa dostaneme vďaka autu od sponzora, nemusím po Janka chodiť do školy, aby sme stihli v ten deň tréning.

Je však na zamyslenie, že tam, kde sme, by sme sa nedostali, ak by sme tie peniaze nemali v časoch pred ziskom medailí ... financie zo súkromných zdrojov zo 70%. Po zisku medailí sme „zapadli" do výkonnostných tabuliek a sme plnohodnotne podporovaní zo strany štátu ... nemáme však systém, ktorý by podporoval športové talenty na ceste za úspechmi ... nemáme štruktúru a v nej trénerov, ktorí by dokázali talenty objaviť a rozvíjať ... je náročné odhadnúť a garantovať, ktorý z nich dosiahne nakoniec úspech a kde sa peniaze oplatí investovať ... ja som však presvedčená, že súčasný systém, nemôže očakávať návratnosť svojich investícii do športu detí a mládeže v podobe výsledkov, pretože je nedostačujúca. Ojedinelé výsledky našich športovcov nie sú výsledkom systému, ale nadšenia, tvrdej práce a zanietenia jednotlivcov.

Kolektív

Bol to ťažký proces? Predsa len, urobiť z futbalistu atléta je určite náročné... Ako dlho trval tento proces a prerod, kým pochopil, že má na to, aby bol úspešným šprintérom? Prechod bol prirodzený, Janko sa dva roky venoval obom športom a keďže vo futbale sedel na lavičke a v Kryhe mal skvelý kolektív a kamarátov, ktorí mu zostali dodnes, nakoniec sa rozhodol pre atletiku. Atletika by mala byť základom pre všetky športy, príprava je všeobecne rozvíjajúca a dieťa s dobrými základmi sa potom uplatní v každom športe. A naopak, futbalové prípravky a práca s mládežou je vo futbale na naozaj vysokej úrovni, preto prechod z jedného športu do druhého by nemal byť problémom. U Janka určite nebol.

Po 4 rokoch Jankovej prípravy som presvedčená, že vzhľadom na jeho schopnosti a predpoklady, by sa vo futbale nepresadil a myslím, že ani nikdy o futbalovej kariére nesníval. Nie je typickým kolektívnym hráčom, rád zodpovedá sám za seba a svoje výkony. Nie je „hravý a kreatívny", skôr zodpovedný a dôsledný do najmenšieho detailu a koordinačne náročné cvičenia si uňho vyžadujú značný drill.

Najdôležitejšie zo všetkého je u detí budovať pozitívny vzťah k športu, aby ho mali radi. Tak ako Janko dnes. Do 17 rokov naňho nebol vyvíjaný tlak na výsledok, nebol nútený plniť limity a nosiť medaily, len mal rád atletiku a ľudí, čo boli v tom čase okolo neho. Na tom sa potom dá stavať a prejsť do vrcholovej prípravy. Preto sa venuje atletike a vďaka tomu je úspešným šprintérom, ktorý robí radosť nielen sebe a blízkym, ale aj ľuďom na celom Slovensku.

Ako sa zmenil jeho tréningový program a ako vlastne časovo i náplňou vyzerá taký tréning vrcholového šprintéra?

Šprintér má všeobecnú a špeciálnu časť prípravy. Ročný tréningový cyklus je vo všeobecnosti rozdelený nasledovne:

1.Prípravné obdobie – zimné (14 týždňov): Etapa všeobecnej prípravy (10 týždňov) – sústredenie JAR Etapa špeciálnej prípravy (4 týždne) – teraz sa v nej nachádzame.

2. Zimné pretekové obdobie (5 týždňov) – MS Birmingham

3. Prechodné obdobie (1 týždeň)

4. Prípravné obdobie – jarné (11 týždňov): Etapa všeobecnej prípravy (7 týždňov) – sústredenie Portugalsko Etapa špeciálnej prípravy (4 týždne)

5. Letné pretekové obdobie (5 týždňov) – ME Berlín

Janko strávi ročne 266 dní/369 hodín na tréningoch. 100 hodín ročne venuje aktívnej regenerácii. Nabehá 409 km (rýchlosti, tempovej a rýchlostnej vytrvalosti), navzpiera 811 ton v posilňovni.

Tréning ho naučil disciplíne, zodpovednosti, vytrvalosti, schopnosti koncentrovať sa, ale aj nadchnúť sa ... učí ho vytvoriť si a dosiahnuť ciele ... učí ho vyrovnať sa so sklamaním a zakaždým začínať odznova a dať do toho znovu úplne všetko... učí ho rešpektovať nielen seba, ale aj ostatných športovcov, funkcionárov a trénerov ... učí ho starať sa o svoje zdravie, aby neochorel, keď sa blížia dôležité preteky ... učí ho neprestať, keď je unavený, keď príde zo školy, nesadne si k telke, ale ide na tréning ... učí ho spolupracovať, byť súčasťou tímu ... učí ho byť vľúdnym, keď prehrá, ale aj pokorným, keď vyhrá ... učí ho, byť hrdý na svoje úspechy, ale aj pracovať na dlhodobých cieľoch, pretože úspech neprichádza za noc, ale potrebuje vytrvalosť ...

 

Kedy sa dostavili prvé úspechy a vám i Jánovi Volkovi bolo jasné, že šprint je pre neho to pravé a že idete správnou cestou?

Dosiahli sme úspechy o ktorých sme ani nesnívali. Okolo Janka sa zišiel tím ľudí, ktorý si zatiaľ svoju prácu zjavne robí dobre. Každý z nás dáva do učenia, motivovania a zabezpečenia prípravy o niečo viac ako je štandard a ako sa od neho očakáva. A čo je najdôležitejšie, Janko dokáže prácu ľudí okolo seba a najmä tvrdú prípravu, ktorú absolvuje, pretaviť do vrcholového športového výkonu. Dokáže využiť svoje osobné dispozície, maximálnu motiváciu a optimálne vonkajšie podmienky (najlepšie možné v našich podmienkach) na vrcholové športové výkony. V porovnaní s podmienkami jeho súperov, sú jeho výkony o to výnimočnejšie.

Pre mňa osobne, je to sezóna splnených snov ... je ťažké charakterizovať slovami, čo všetko to pre mňa znamená ... dosiahli sme to, po čom niektorí tréneri túžia celý život ... teší má to najmä kvôli Jankovi. Mám šťastie, že som dostala tú možnosť spolupracovať s nim ... je to odmena, za všetko, čo som do toho vložila ...

Naša cesta je zatiaľ plynulá a postupná a viem, že sme blízko k jej hraniciam. To, kam ešte povedie, bude aj pre nás prekvapením.

Vaša cesta k trénerstvu je tiež zaujímavá – trénerstvo atletiky ste síce vyštudovali, ale napokon ste boli dlhé roky letuškou a nakoniec ste sa k trénerstvu opäť vrátili – a hneď takto úspešne. Ale v skutočnosti to určite nebolo až také jednoduché – prezradíte nám o tejto svojej životnej ceste a zmene kariéry trochu viac?

Prácu letušky som začala robiť ako osemnásťročná popri štúdiu na FTVŠ. Moja mama pracovala na pasovom oddelení bratislavského letiska. Keď prišla domov s týmto nápadom, nestretla sa s nadšením :-). Nenosila som lodičky, žiaden makeup, ani dievčenské záľuby v obliekaní, či nakupovaní. Napriek tomu tomu som sa rozhodla, že to skúsim a musím povedať, že to bola skvelá voľba. V tomto povolaní som sa našla a s láskou som ho robila 20 rokov. Najskôr popri štúdiu ako celoročnú brigádu, neskôr popri zamestnaní vo fitness centre hotela Carlton a potom v SkyEurope Airlines na plný pracovný úväzok. Boli to najkrajšie letecké časy, myslím si, že pre nás všetkých, čo sme tam pracovali. Po krachu SkyEurope sa moji kolegovia rozleteli do celého sveta, ale ja už som mala dve deti a potrebovala som zostať na Slovensku. Skúsila som to ešte v ďalších leteckých spoločnostiach, ale už sa im nepodarilo naplniť moje očakávania od tejto práce. Keď prišiel čas, uvedomila som si, že potrebujem pravidelný režim, pravidelný spánok, menej stresu, viac času s rodinou a aj to, že Jankovi sa oplatí venovať čas a energiu.

Takže trénerstvu ste začali venovať čoraz viac času...

Ako trénerka som pracovala v podstate stále s prestávkami na materské dovolenky, popri zamestnaní, ktoré som vykonávala. Pracovala som ako lektorka dojčenského plávania, trénerka detí v detskom športovom klube Kryha Bratislava, ale tiež ako majiteľka úspešnej súkromnej materskej škôlky popri práci letušky. Letectvo v pravom slova zmysle, ako ho poznáme v Európe (Rakúsko, Čechy, Poľsko, Nemecko, ....) na Slovensku neexistuje od čias SkyEurope Airlines. Mama – letuška nemôže na Slovensku ísť do práce a v ten istý deň sa vidieť so svojimi deťmi. Dnes je to povolanie pre ženy a dievčatá bez záväzkov, ktoré môžu niekoľko dní, týždňov, či mesiacov pracovať v zahraničí. Tak fungujú dve letecké spoločnosti v súčastnosti pôsobiace na Slovensku. Vďaka jednej z nich som sa pred tromi rokmi definitívne rozhodla odísť z letectva a začala som sa venovať trénerskej práci. Boli to negatívne skúsenosti a zdravotné problémy, ktoré rozhodli o tom, že som s touto profesiou skončila. Stala sa zo mňa žena v domácnosti, podporovaná manželom a mojou prácou sa stalo trénerstvo. Začala som sa viac venovať tréningu detí a ako rástla Jankova výkonnosť, tak stúpali aj nároky na jeho tréningový proces, na čas strávený s ním. Do majstrovstiev Európy som bola v jeho prípade tréner amatér a nadšenec. Od zisku medaily som už profesionál, pretože za jeho tréningový proces dostávam plat. Nebo však stále milujem. Na tom sa nič nezmenilo.

Nada

Využívate ako trénerka niektoré postupy z profesie letušky? Uvedomujete si niečo také?

Moja celoživotná práca bola učiť palubných sprievodcov, jednak štandardné, ale najmä núdzové postupy. Teoreticky ale aj prakticky. Ako majú konať v núdzových situáciách, ako majú zvládať stres a dav, ako zvládnuť paniku. Často som pracovala pod časovým tlakom a moje rozhodnutia boli kľúčové pre vyriešenie situácie. Tento tréning sa mi veľmi zišiel aj teraz. Rovnako ako vystupovanie na verejnosti, komunikácia so zákazníkom a starostlivosť o neho tak, aby bol cestujúci spokojný s ponúknutými službami, ale aby zároveň boli dodržané predpisy. Kompromisy a najmä nasmerovanie cestujúceho tak, aby nakoniec spravil to, čo potrebujem ja. Je v tom paralela s trénerskou prácou, kde chcem pripraviť športovca tak, aby dosiahol výkon, ktorý sme si stanovili, ale cesta k nemu nie je ani zďaleka jednoduchá. Bolí, je plná náročných tréningov, únavy a stanovený cieľ ďaleko. Snažím sa nekričať, ale pri mojej povahe to nie je jednoduché. Jediná metóda, ktorá funguje, je rešpektovať ich pocity, nálady, komunikovať s nimi. Občas som hysterická, ako snáď každá žena, najmä keď ide o ich zdravie alebo zranenia, ktoré sú súčasťou vrcholového športu.

To, že som sa rozhodla pre prácu v letectve, vyplynulo zo situácie. Bola to práca, ktorá bola dobre ohodnotená v porovnaní s prácou učiteľa alebo trénera, navyše ma to napĺňalo a bavilo. Postupne som sa začala venovať nielen práci na palube ako palubný sprievodca, ale aj tréningu palubných sprievodcov, pracovala som s predpismi v letectve s procedúrami. Vypracovala som manuál pre palubných sprievodcov a nakoniec som bola manažérkou palubných sprievodcov. Všetky tieto pozície a pracovné skúsenosti ma veľmi veľa naučili.

Trénovanie vrcholových športovcov je určite náročné po všetkých stránkach – časovo i finančne – ale dá sa tým na Slovensku uživiť?

Nie je to zamestnanie v pravom zmysle slova, ak nepracujete ako tréner na športovej škole, v rezortnom stredisku, prípadne v súkromnom klube. Vo väčšine prípadov je to o nadšení pre šport a robíte to ako hobby popri inom zamestnaní. Viacerí tréneri na Slovensku sú nadšenci, ktorí majú iné zamestnanie. Ja už v súčasnosti dostávam plat, ale neuživil by ma, ak by som sa nevenovala tréningu detí a mládeže v súkromnom sektore. Na to som však potrebovala dosiahnuť úspech, aký sa podaril jedinému Slovákovi v šprintérskej disciplíne, a to pred 121 rokmi Alojzovi Sokolovi na OH v r. 1896. Je smutné, že v systéme podpory športovcov na Slovensku sa podpora športovca alebo trénera prejaví až po dosiahnutí úspechu, ale to sa opakujem.

Čo vás teda najviac motivuje?

Som človek, ktorý sa snaží všetko, čo robí, robiť naplno. Dávam do toho celé svoje srdiečko a robím to sa nadšením. Lietanie je vášňou na celý život, ale také úžasné a pozitívne pocity, ktoré zažívam s deťmi pri každom jednom pokroku, úspechu alebo víťazstve, to nenahradí. Pocity šťastia, ktoré som mala pri zisku Jankovej medaily v Belehrade, sú neopísateľne. Pri tejto práci je úžasné, že vidíte výsledok toho, čo robíte. Zostáva po vás stopa, viditeľný výsledok, že vaše snaženie nebolo zbytočné, a to je na tom to najkrajšie. Mám veľa pozitívnych ohlasov od rodičov detí, s ktorými pracujem a teší ma každý ich pokrok, každé zlepšenie, každý zvládnutý kotrmelec alebo osobný rekord.

Váš zverenec Ján Volko získal vlani, okrem iných významných úspechov a ocenení, aj ocenenie Atlét roka – toto sú zrejme tie momenty, ktoré vás napĺňajú najväčšou radosťou a motivujú k ďalšej práci?

Janko si prevzal niekoľko ocenení, ktoré si veľmi vážime. Je laureátom študentskej osobnosti roka (13. 12), Univerzitným športovcom roka (18. 12), Športovcom Bratislavy (21. 12) a nakoniec získal aj ocenenie Najlepší športovec roku 2017, kde sa medzi slovenskými športovcami umiestnil na 4. mieste.

Bez akýchkoľvek pochybností si tieto ocenenia zaslúži, rovnako ako dôveru. Našu si získal pre štyrmi rokmi, vás ostatných postupne. My vieme, aká ťažká cesta viedla k úspechom, ktoré sme dosiahli a som presvedčená, že v šprinte je neporovnateľne náročnejšie presadiť sa, ako v iných športoch. Preto som rada, že aj odborná verejnosť to ocenila Aj keď sa stále nájdu "odborníci", čo si myslia, že podporovať bieleho šprintéra sa neoplatí, pretože nemá šancu presadiť sa, šprint je atraktívny a priťahuje pozornosť. Je veľmi náročné a diskutabilné porovnávať jednotlivé športy a podľa mňa sa to objektívne ani nedá. Jeho slovenské rekordy pozdvihli slovenský šprint na európsku úroveň, niekam, kam sa pozrelo len niekoľko bielych šprintérov a len jediný slovenský ... je to motivujúce a posúva nás to ďalej ...

Ankety sú subjektívne a do veľkej miery ovplyvnené popularitou daného športu, rovnako ako popularitou športovca. Sezónu, akú sme mali tento rok, už nezažijeme :-), z pohľadu absolvovaných medzinárodných pretekov. Verím, že z pohľadu úspešnosti sa k nej aspoň priblížime. Janko bol extrémne "na očiach" a z toho pramení aj jeho popularita. Na budúci rok "prechádza" medzi seniorov a vrcholné podujatia sa zúžia na jedno maximálne dve, ak bude rok, v ktorom je univerziáda. Máme za sebou prvú časť prípravy, kde sme opäť urobili všetko preto, aby sme túto dôveru nesklamali ani v nasledujúcom roku.

Čo si na Jánovi Volkovi najviac vážite a ako by ste ho charakterizovali?

Janka v športe charakterizuje pracovitosť, zodpovedný prístup, a hoci študuje náročný odbor na univerzite a program má poriadne nabitý, všetko robí na sto percent. Janko je človek s dobrým srdcom. Verí v dobro ľudí, verí v prikázania, je úprimne veriaci. Naučil ma, že všetko v živote je tak, ako má byť. Najviac si na ňom vážim to, čo mnohým ľuďom v dnešnom svete chýba. Vie povedať „prepáč". Obaja sme tvrdohlaví, takže občas sa medzi nami vyskytnú situácie, keď je to nutné.

Navzájom sa však rešpektujeme a ja sa k Jankovi správam ako k ľudskej bytosti a nie iba ako k realizátorovi výkonov, nezamieňam si jeho ľudskú hodnotu s jeho výkonmi.

O korektné vzťahy sa však pokúšam so všetkými ľuďmi. Určite nie sú všetky idylické, ale usilujem sa mať s každým dobrý vzťah. Pri komunikácii s deťmi a mladými ľuďmi – športovcami, s ktorými spolupracujem, je žiadúce prekračovať formálny kontakt zameraný na požadovaný výkon. Ak moji zverenci vycítia, že mám o nich aj hlbší záujem, ktorý nie je obmedzený len na ich športový výkon, odmenia sa mi vyššou intenzitou tréningu, zvýšenou motiváciu a prípadne aj vrcholovými výkonmi. Ak vidím, že moji zverenci majú osobné problémy, nepokladám ich za bezvýznamné maličkosti, ktoré len rušia tréningový proces. Naopak, využijem túto príležitosť na ich lepšie spoznanie, ak môžem, účinne im pomôžem. Tak sa snažím zvýšiť ich sebadôveru a prehĺbiť náš vzájomný vzťah.

Okrem Jána Volka určite trénujete aj ďalších šprintérov – aké sú medzi nimi rozdiely? Sú veľkí rivali, keď ide o súťaženie?

Spolupodieľam sa na tréningu syna Jakuba, niekoľkých ďalších atlétov a v detskom športovom klube Kryha Bratislava, kde pracujem ako trénerka, mám skupinu 3-4 ročných detí a potom 10 až 18-ročné deti a mladých ľudí, ktorí majú schopnosti a chuť venovať sa výkonnostnej atletike. Teším sa z ich úspechov rovnako ako z tých veľkých s chalanmi.

Každý sme iný a práca trénera vyžaduje individuálny prístup. O to sa snažím aj ja. V tréningoch je to predovšetkým o správnej motivácii a komunikácii. Aj vo vrcholovej príprave šprintéra. Direktívny prístup tam podľa mňa nemá miesto. Myslím, že ako žena mám v tomto miernu výhodu oproti mojím kolegom. Empatia je vlastnosť, ktorá mi nesmierne pomáha v mojej práci. Rozumiem zverencom, častokrát aj bez slov. Komunikácia spojená s empatiou je významným kľúčom na zvýšenie sebaúcty športovcov. Nič nezdvíha sebadôveru človeka viac, ako pocit, že sa ho niekto pokúša pochopiť. Snažím sa správať tak, ako by som chcela, aby sa oni správali ku mne. Rešpektujem ich a oni rešpektujú mňa. Som presvedčená, že ak ma budú rešpektovať, budú sa schopní od mňa učiť a budú dosahovať ciele, ktoré si spolu vytýčime. Ak ich budem zľahčovať a nebudem ich oceňovať, nebudú mi dôverovať, budú sa ma báť a atletiku prestanú mať radi.

Rivalitu nepoznáme a chalani sa podporujú a pomáhajú si navzájom. Som veľmi rada, že Jakubko vyrastá v spoločnosti Janka, pomáhajú si navzájom, sú priatelia a podporujú sa navzájom. Sparingpartneri sú dôležití ... atletika je síce individuálny šport, ale práve preto je psychicky náročná. Potrebujeme eliminovať jednotvárnosť a monotónnosť a to je v partii jednoduchšie. Každá záťaž sa znáša lepšie, keď trpíš s niekým ...

Vrátim sa ešte k tréningu šprintérov. Určite k nemu patrí aj upravená životospráva a vhodný spôsob relaxu a regenerácie namáhaných a unavených končatín. Čo všetko vašim športovcom pomáha? Využívajú na regeneráciu aj nejaké technické novinky? Počuli sme, že s úspechom využívate aj účinný elektrostimulátor, ktorý má mnohoraké zaujímavé účinky. Mohli by ste nám o ňom povedať niečo viac?

Dôvodom jeho výkonnosti sú aj jeho vrodené danosti, zodpovedný a dôsledný prístup v starostlivosti o zdravie, prevencia a samozrejme, regenerácia. Tomuto všetkému prikladáme od začiatku našej spolupráce veľmi veľký význam. Fyzioterapia 2-krát týždenne, pravidelné testovanie, kryokomora, sauna, lymfodrenáž, ľadové kúpele, strečing, Veinoplus Sport a doplnky výživy. Prístrojov na podporu regenerácie je viac druhov a sú dostupné, len treba vybrať ten vhodný. A my sme si taký vybrali – aby bol aj skladný a aby sme s ním mohli cestovať. Regeneračný revolučný prístroj Veinoplus Sport je určený na rýchlu a účinnú celotelovú alebo lokálnu regeneráciu svalov a na dosiahnutie lepšieho športového výkonu. S úspechom ho využívajú vrcholoví športovci v individuálnych a kolektívnych športoch po celom svete. Pomáha nám aj vtedy, keď si nemôžeme so sebou „zbaliť" aj našu Janku – fyzioterapeutku, ktorá je pre nás nesmierne dôležitá, pretože jej ruky „vyriešia" namáhané a unavené končatiny najlepšie. Dôverujeme jej a spoliehame sa na ňu, a to je dôležité.

A celkom na záver: Čo všetko vás vo vašej trénerskej práci čaká v tomto roku a aké máte želania, či očakávania? Ak môžete, či chcete niečo prezradiť...

Máme pred sebou nové výzvy a splniť ich v podmienkach, aké majú slovenskí športovci, nebude jednoduché. Určite sa však o to pokúsime. Náš systém je zameraný len na výkon, ale málokoho zaujíma cesta, ktorá k nemu vedie. Robím tréningové plány podľa toho, kde sa v ten deň dá trénovať, improvizujem alebo cestujeme 2 hodiny za tréningovými podmienkami do Viedenskej haly.

Čakajú nás dve vrcholné podujatia. Halové MS v Birminghame a ME v Berlíne. Ciele máme vysoké a urobím všetko, čo viem, čo môžem a čo musím, aby sme tieto ciele dosiahli. U mňa platí, že verím v to, čo chcem dosiahnuť, tak silno, že nie je iná možnosť, len aby sa to stalo realitou.

Prihlásenie

Táto stránka používa cookies. Viac info